Snom  každého človeka je mať vlastné bývanie. Postav dom, zasaď strom! Tohto hesla sa držali aj naši predkovia. Je úžasné, že naša generácia nezničila všetky budovy, ktoré postavili naši predkovia a niektoré sa zachovali dodnes.

Také sú aj nebesky modré, azúrové domčeky v Rejdovej. Každý je iný, a predsa majú veľa spoločného. Stavali sa z kresaných driev, ktoré do seba pekne zapadali, strechy mali strmé, okryté dreveným, ručne štiepaným a strúhaným šindľom, aby z nich ľahšie spadol sneh. Kto sa chystal stavať dom, väčšinou si pripravoval šindle už v zime. Do izby si doniesol „stolok“, oberučný nôž a klátik rozštiepaného dreva. Každý kúsok sa ostrúhal, vyrovnal a pripravil na paženie, triesky potom zhoreli v peci, nič nevyšlo nazmar. Vypažené šindle sa ukladali na viazaničkách po 50-tich kusoch a po vysušení boli pripravené na použitie.

Domy v Rejdovej sa nestavali veľké. Samozrejme, ich veľkosť súvisela aj zo zámožnosťou rodiny, avšak veľké boli najmä stodoly a hospodárske budovy, aby bolo kde odložiť úrodu a prezimovať zvieratá. Základom pri stavbe domu bolo osadiť uholný kameň na pozemok. Až potom sa začalo zvážať drevo, vymeriavať a kresať. Pomáhali členovia rodiny, ale aj priatelia a známi, všetci vedeli, že keď budú potrebovať pomoc oni, tak sa im to vráti. Iba majstri robili za plácu. Pri hrubej stavbe domu a strechy bola na streche postavená ozdobená jedlička na znak toho, že najťažšia robota je spravená. Škáry medzi drevom sa potom vymazávali hlinou a chystala sa podlaha - v niektorých častiach domu hlinená, inde drevená. Zvonku sa domčeky bielili vápnom, do ktorého sa pridávala modrá farba – takzvané „siňe“, farba mala od obydlí odpudiť hmyz, hlavne muchy. 

Do domu sa vstupovalo nízkymi dverami. To preto, aby bol prichádzajúci prinútený zohnúť sa, dať si klobúk dole a vzdať tak úctu obyvateľom domčeka. Vchádzalo sa do pitvora, ktorý slúžil aj ako „špinavá“ kuchyňa. Z “pikleta“ išli schody aj na pôjd (pod strechu domu). Z pitvora sa vchádzalo aj do izby, ktorá bola dosť veľká na to, aby slúžila na všetky potreby rodiny. V nej bola hlinená pec, na ktorej sa varilo, pieklo, ale dalo sa na jej prípecku aj dobre vyspať. Vedľa stála lavička a rámik s kuchynským riadom. Dôležitý bol stôl s lavicami, prípadne posteľ, zavesený „drúčok“  na odkladanie „hábov“ (šiat). Cez zimu sa tam zmestili aj drevené krosná. Na druhej strane izby bola komora s hlinenou dlážkou, ktorá slúžila na skladovanie potravín, prípadne truhla na šaty, niekedy aj posteľ pre mladomanželov, aby mali súkromie. V dome musela byť aj jama, do ktorej sa ukladali zemiaky. Často bola v kuchyni pod stolom prikrytá padajúcimi dvierkami. Na vchodových dverách, na spodku - v rohu, bol vyrezaný otvor – tade mali možnosť do domu vchádzať mačka, psík, ale aj sliepky, ktoré spávali na schodoch vedúcich pod strechu.  Pod strechou sa krútil dym z ohniska a mohol tak vyúdiť a vysušiť mäso.

Každý kúsok domu bol účelne využitý. Nezabúdalo sa ani na výzdobu. Medzi oknami viselo zrkadlo ozdobené papierovými ružami, po stenách maľované taniere a hrnčeky, v rámiku hlinené džbány a drevené lyžice. Steny zdobili vyšívané nástenky s vtipným textom a stôl pokrýval plátenný obrus, ktorý sa menil podľa sviatkov v kalendárnom roku a slávnostných udalostí v rodine. Vždy sa našlo miesto aj na ručne tkaný koberček na zemi, „hintu“ (hojdačku), či kolísku pre deti. Šikovná gazdiná dbala na čistotu a vypestovala si aj nejaké bylinky, najmä rozmarín. V blízkosti domu sa často zdržiavali vretenice, ktoré tu nachádzali dostatok potravy, niekedy im dokonca domáci nechávali v blízkosti prahu aj misku s mliekom. Často o nich kolovali rôzne príbehy a takéhoto hada bolo zakázané zabiť, hovorilo sa mu, že je to gazda domu. 

Aj v Rejdovej žili nemajetní ľudia. Dobrý richtár sa snažil, aby mal každý aspoň strechu nad hlavou a tak na obecných pozemkoch nechal postaviť úplne malé domčeky s jednou izbou, ktorú obývali najchudobnejší ľudia. Naši predkovia vedeli, čo robia. Aj dnes sa máme od nich čo učiť. Mali by byť pre nás vzorom.  
Modré azúrové dreveničky sa zachovali vo dvoroch v Rejdovej: u Šebaka, u Pavlika, u Rejnaka, u Bobečky, u Zelinu,  na Ulici. 

„Azúrové domčeky v Rejdovej ma zaujali už dávno, pri prechádzke dedinou. Odfotila si ich a s pomocou digitálnej potlače sa preniesli cca 60 fotografií na jemný satén. Tkanina sa rozstrihala na tenké pásy a zatkávala. Vznikol pestrofarebný vankúš s ombré vzorom.  

Žurnál kredity

Nápad pre dizajnérsku súťaž "Kruhy na vode": Jana Žifčáková

Text: Mária Mihoková
Jazyková úprava: Gabriela Weissová